Kultúra Významné osobnosti našich dejín

Významné osobnosti našich dejín

Pavel Kyrmezer

Popri Jurajovi Tesákovi - Mošovskom je Pavel Kyrmezer prvým slovenským tvorcom divadelnej drámy. Narodil sa v 16. storočí v Banskej Štiavnici. Po skončení teológie v Krakove pôsobil ako evanjelický farár v Soblahove, Nemšovej, Strážnici, Uherskom Ostrohu a Uherskom Brode. Zomrel 19. marca 1589 na poslednom pôsobisku a bol tu aj pochovaný.

Jeho literárna tvorba sa zaraďuje medzi vrcholné diela slovenskej a českej divadelnej drámy v období humanizmu a renesancie. Napísal a vydal divadelné hry so sociálno - náboženskou tematikou : Komédia česká o bohatci a Lazarovi (1566), Komédia nová o vdove (1573) a Komédia o Tobiášovi (1581).

V 60-tych rokoch nášho storočia došlo k opätovnému predvedeniu jeho hier. Poslucháči bratislavskej VŠMU vystúpili s Komédiou o bohatci a Lazarovi nielen na domácich pódiách, ale aj v zahraničí (Turecko, Španielsko). V roku 1989 pri príležitosti 400. výročia jeho úmrtia uviedli túto divadelnú hru martinskí ochotníci v niekdajšom Závodnom klube ROH v Nemšovej.

Juraj Ľuborčiansky Borovský

Súčasťou slovenskej národnej kultúry je aj náboženská poézia, historické piesne a spevy. Vznikali najmä v období protitureckých bojov a protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí. Historické piesne a spevy rozširovali ústnym podaním chudobní potulní speváci, žobráci a drobný slovenský ľud. Písomnú podobu im dali drobní slovenskí remeselníci, kňazi a učitelia. Tvorcom či zapisovateľom jedného z najpozoruhodnejších slovenských spevníkov tohto druhu je Juraj Ľuborčiansky (Liborcenus) - Borovský z Ľuborče. Názov Turolúcky kancionál dostal spevník podľa pôsobiska autora v Turej Lúke pri Myjave (dnes časť Myjavy). Turolúcky kancionál sa datuje do roku 1684 a je vzácnou pamiatkou vysokej literárnej a výtvarnej hodnoty. Podľa vyjadrenia odborníkov ide o päťdesiat rokov staršie dielo ako podobný moravský Boršický spevník. Jeho rukopis je uložený vo Vlastivednom múzeu v Olomouci, ktorý ho dal nedávno zreštaurovať.

Autor Turolúcekho kancionála pochádzal z Ľuborče, pravdepodobne zo zemianskej rodiny Borovských, ktorej predkovia sú doložení v Trenčíne a na okolí v 17.-18. storočí. Okolo roku 1620 študoval na pražskej Karlovej univerzite. Po jej skončení pôsobil ako učiteľ v Přerove na Morave, neskôr ako diakon vo Vrbovom a ako učiteľ v Turej Lúke.

Rukopisný kancionál je výsledkom niekoľkoročnej usilovnej zberateľskej práce. Pôvodne obsahoval 275 piesní na 258 stranách. Z nich sa zachovalo iba 135 piesní, ostatné sa stratili alebo podľahli skaze. Okrem piesní zapísaných v súdobom českom jazyku so slovenskými jazykovými prvkami je v ňom 6 latinských piesní a jedna českolatinská pieseň. Duchovné piesne pozostávajú zo 14 adventných piesní, 4 piesní vianočných, 15 pôstnych piesní, 19 veľkonočných piesní, 10 piesní o Nanebovstúpení Krista Pána a 9 svätodušných piesní.

Vysokou umeleckou a dokumentárnou hodnotou sa vyznačujú aj svetské piesne. Od anonymných autorov pochádzajú Píseň o sigetskom zámku s námetom obliehania sigetskej pevnosti tureckými vojskami, renesančná romanca Píseň o dvuch uherských pánoch a tureckého cisáre dcére, Siládi a Hadmázi (1560), Myjava a kozáci (1621) a iné. Výtvarnú hodnotu Turolúckeho kancionála zvyšujú najmä iniciálky. Z celkového počtu asi 240 iniciálok sa zachovalo 142 iniciálok s figurálnymi, rastlinnými, a živočíšnymi motívmi.

Fraňo Madva

V trenčianskom okolí je pomerne málo známou osobnosťou. Narodil sa 14.9.1786 v Skalici. Po vyštudovaní katolíckej teológie v Nitre pôsobil na viacerých miestach na Považí : v Trenčíne, Predmieri, Trenčianskej Teplej a v Nemšovej. Už v rodnom meste sa zaujímal o liečivé účinky rastlín a spolu s istým mníchom Anastáziom pripravoval z nich lieky v kláštornej lekárni. Tejto svojej záľube sa potom venoval a zdokonaľoval vo všetkých svojich pôsobiskách. Posledným miestom jeho kňazského účinkovania bolo Nitrianske Rudno. Tu získal chýr uvedomelého slovenského vlastenca, ľudomila, znamenitého botanika a bylinkára. Po odchode do penzie v roku 1850 žil v Nitrianskych Sučanoch, kde zomrel 20.8.1852.

Madvovo meno bolo známe po celej Európe. Chodili k nemu pacienti až z Vladivostoku, Francúzska a Ameriky. Tešil sa úcte aj u štúrovcov a bol ich osobným lekárom. Madva liečil svojimi prírodnými liekmi aj samotného Ľudovíta Štúra, tiež Janka Francisciho - Rimavského, Ctibora Zocha, matičného pracovníka Viliama Paulínyho - Tótha. Jeho liečebnému umeniu sa poklonil budapeštiansky lekár, univ. profesor MUDr. Juraj Arányi, keď o ňom napísal knihu Rudno és lelkésze - Rudno a jeho farár. Samotný Fraňo Madva však nebol literátrne činným.

Jozef Ľudovít Holúby

Tento významný slovenský prírodovedec, národopisec, historik, cirkevný, kultúrny a národný dejateľ pôsobil v Kľúčovom v rokoch 1858-1859 ako vychovávateľ na majetku bratislavskej rodiny Schertzovcov. Tu bližšie spoznal biedu pospolitého ľudu a spriatelil sa s nemšovským katolíckym kňazom Antonom Kropáčim, uvedomelým národným dejateľom a milovníkom slovenských kníh. Anton Kropáči Miesto jeho narodenia nie je známe. Pôsobil ako rímsko-katolícky kňaz v Hornej Súči, Štiavniku pri Bytči, Trenčianskej Turnej, Nemšovej, Omšení, Dolnej Porube, Trenčianskej Teplej a v Trenčianskych Tepliciach. Zomrel vo veku 68 rokov, dňa 11. septembra 1896 v Trenčianskych Tepliciach. 

Jozef Ľudovít Holuby ho vysoko hodnotil ako podporovateľa slovenskej literatúry a zberateľa slovenských kníh. Vlastnil veľkú knižnicu, o jej osudoch bohužiaľ nie je nič známe. Anton Kropáči sa stal riadnym členom a prispievateľom Matice slovenskej a členom spolku sv. Vojtecha. Finančne prispel aj na slovenské divadlo v Liptovskom Mikuláši. Venoval 100 zlatých na zriadenie Gymnázia v Kláštore pod Znievom. Finančne podporoval trpiacich núdzou. Svoje finančné prostriedky venoval na nákup školských učebníc a pomôcok pre deti chudobných. Deti učil sporiť a po skončení záverečných školských skúšok rozdával im za ich výsledky sporiteľné knižky a peniaze.

Jozef Laco

Pochádzal z Ľuborče, kde sa narodil 14. apríla 1872. Študoval na gymnáziu v Trenčíne, kde sa začal zaoberať prírodnými vedami, najmä entomológiou - chrobákovedou. Tejto vednej disciplíne zostal verný po celý život.

Po maturite v roku 1892 začas pôsobil ako pomocný notár v Lednických Rovniach, potom v rokoch 1896-1913 ako vedúci notár v Bolešove. Na tomto pôsobisku zhromaždil veľkú zbierku chrobákov v rozsahu 25 000 exemplárov. V rokoch 1914-1920 bol trenčianskym mešťanostom, v rokoch 1921-1923 notárom v Trnovci nad Váhom, podobne v rokoch 1924-1925 v Rači. V rokoch 1935-1936 pôsobil v Bratislave najprv ako zástupca štátneho notára a potom ako prednosta Matričného úradu. Po odchode na dôchodok v roku 1936 žil až do svojej smrti 1. septembra 1941 prevažne v Dolnej Súči u svojho syna - katolíckeho kňaza. Tu aj zomrel a je pochovaný.

Jozef Laco bol členom Prírodovedného spolku Trenčianskej župy a udržiaval čulé pracovné kontakty s jeho tajomníkom a neskoršie prvým riaditeľom trenčianskeho múzea, prírodovedcom MUDr. Karolom Brančíkom. V roku 1909-1911 bol zástupcom tajomníka Prírodovedného spolku Trenčianskej župy a v rokoch 1914-1915 členom Muzeálnej spoločnosti Trenčianskej župy. Zaslúžil sa o vznik Spoločnosti Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave. Svoje cenné prírodovedné zbierky daroval bratislavskému Slovenskému národnému múzeu. Medzi nimi sú aj exempláre, ktoré získal počas svojich zahraničných výskumných ciest.

Jeho najvýznamnejším dielom je Chrobákoveda (Bratislava 1928). Odbornými článkami prispieval aj do ročeniek Prírodovedného spolku župy Trenčianskej i do zborníka Prírodovedného odboru Slovenského vlastivedného múzea v Bratislave 1924-1931.